Sabron

Mám dcéru s bývalým priateľom, nie sme spolu čo bolo dcére rok a pol. Od rozchodu som bola sama s dcérou a asi po 7 mesiacoch som stretla súčasného priateľa, ktorý dcéru prijal v podstate za vlastnú. Dcére je teraz 6 rokov, priateľovi hovorí tati, biologickému nie. Za to si ale môže sám. Teraz posledný pol rok, dcéra k nemu odmieta jazdiť. Najskôr to začalo že k nemu odišla a následne si pre ňu každý večer jazdím potom, čo mi bývalý volá a neviem či viac reve on alebo dcéra. Spoločne sme sa teda dohovorili, že skúsime že by sa ozýval častejšie a jednoducho si ju vzal ráno a večer priviezol domu než si nejako zvykne, teraz už ale ani na tie návštevy nechce.

Privediem ju k autu, rada ho vidí, privíta, ale akonáhle ju posadí do auta začne neskutočný rev, že chce mamičku. To bývalý samozrejme odmieta vôbec počuť. Teraz si pre ňu mal prísť o sviatky, všetko dobré, vyzeralo to že dcéra normálne pôjde, ešte v aute začala teda kričať a plakať že chce späť zamnou a on stratil nervy najskôr. Odvtedy sa neozval. Teraz samozrejme je mi ľúto aj jeho, pretože z role rodiča si dokážem predstaviť aký to pre neho je, ale stále si hovorím, keď mohol mať dcéru, šiel radšej na zábavu, alebo niečo iné mal, bola doba kedy sa ozval po 2 mesiacoch pomaly .. a ja predsa budem vždy konať v záujme svojej dcéry.

Predsa ju tam nemôžem nútiť jazdiť, keď sa tam jednoducho necíti a prepadá scénam. Keď sa pýtam prečo vždy mi povie pretože chce byť semnou alebo s nami jednoducho doma. Nemyslím si že ju niečo urobil, alebo by ju zanedbával, ubližoval.. to by ma dcéra povedala, mal tam pre ňu vždy všetko, keď už sa teda ozval aj na výlet ju sem tam vzal, zoznámil ju s novou priateľkou, tú moja dcéra rada, tam by som tiež problém nevidela. Ja sa prikláňam k tomu, že jej biologicky otec a jeho rodina sú pre ňu jednoducho cudzí ľudia, s nami sa cíti byť doma a spokojná. Chce po mne, aby som to teda vyriešila ja, podľa mňa, sa chová ako malý.